O dôležitosti kultúrneho vzdelávania: rekonštrukcia stavieb vs. pamiatková deštrukcia

Len máloktorá rekonštrukcia pamiatky na Slovensku vyvolala takú vlnu kontroverzie, ako Vígľašský zámok. Ešte pred pár rokmi šlo o zákonom chránenú ruinu, ktorej základy boli poškodené a mnohí sa obávali, že bez konzervačného zásahu prídeme aj o ne. Vtedy sa objavil súkromný investor, ktorý ruinu odkúpil s cieľom premeniť ju na štvorhiezdičkový hotel. V roku 2009 získal šesť miliónov eur z fondov Európskej únie na obnovu pamiatok a rekonštrukcia, ktorá napokon stála šestnásť miliónov, mohla začať. Ako predlohu pre vzhľad stavby boli zvolené fotografie z prvej polovice 20. storočia, kedy bola stavba ešte zachovaná (vyhorela počas bojov druhej svetovej vojny v roku 1945). Ľudia jasali. Z ruiny, ktorej bol predpovedaný hrozný osud, sa znova stala krásne vyzerajúca budova. Zo samého nadšenia za ňu dokonca rok po dokončení hlasovali v súťaži Stavba roka 2014, čím získala Cenu verejnosti. Hotel sám sa stal následne vyhľadávanou atrakciou s dobrými recenziami na internete.

Odborníci a poučená verejnosť však nadšená nebola, mnohí dokonca horekovali, že Slovensko prišlo o ďalšiu kultúrnu pamiatku, a radšej ju mali zakonzervovať ako ruinu. To okamžite vyvolalo vlnu nevôle. Laická verejnosť poukazovala na fakt, že rekonštrukcia predsa prebiehala pod dohľadom krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica (ďalej KPÚ BB), a o označenie kultúrna pamiatka neprišla, muselo byť teda všetko na poriadku. Na tomto mieste by som chcela poukázať na priebeh rekonštrukcie z pohľadu historika umenia a ukázať, prečo je skutočne dôležité ľudí vzdelávať v kultúrnej oblasti.

Ľudia venujúci sa historickým rekonštrukciám – z pohľadu svojej odbornosti či ako koníčka – si od začiatku všímali mnohé zvláštnosti. Na spoločných platformách zdieľali fotografie od počiatku rekonštrukcie po jej vyvrcholenie a ukončenie. Hneď na začiatku boli prevalené zachovalé steny zámku na dvoch miestach, aby tadiaľ mohla prechádzať ťažká technika, čím sa množstvo pôvodnej zachovalej hmoty ešte znížilo. Následne rekonštrukcia prebiehala najmä za pomoci železobetónu, betónu, cementu a silikónu, kedy sa napr. na delenie poschodí používali železobetónové preklady. Na záver sa zo strany nádvoria objavili aj moderné strešné okná s modernou strešnou krytinou. Celý pôdorys významného hradného kaštieľa bol premenený podľa potrieb kongresového hotela, čím sa kompletne rozplynul aj pôvodný účel pamiatky.

To, že rekonštrukcia prebieha v neporiadku, si všimla aj Pamiatková inšpekcia Ministerstva kultúry. V roku 2010 vo svojej správe uviedli znepokojivý rozsah zlyhaní KPÚ BB a developera na prebiehajúcej rekonštrukcii. Keďže ide o pomerne obsiahlu kritiku, jej celé znenie si možno prečítať z oficiálneho stanoviska na odkaze

Z najdôležitejších pripomienok inšpekcie vyplýva, že archeologickému výskumu nebol daný dostatočný priestor. To znamená, že archeológovia nedostali dostatok času na zhodnotenie zachovaných častí (muriva, podláh, striech, dispozície), a tým nemohli vydať odborné stanovisko s odporúčaným postupom na ich záchranu. Ich práca bola celú dobu podriadená postupu stavebných prác, a nie naopak, čím bolo zničených mnoho pôvodných častí a nahradených novými materiálmi. Tieto materiály taktiež inšpekcia kritizuje. Najväčšiu časť kritiky si dovolím citovať: „...zostali nevyriešené: základné otázky zachovania a ochrany pamiatkových hodnôt historických konštrukcií NKP hradu, jeho sanácie a obnovy (statické zabezpečenie, odvlhčenie a odvetranie konštrukcií), resp. obsahuje vyslovene neprijateľné riešenia (spevňujúce železobetónové konštrukcie, cementové spojovacie malty na domurovanie historických konštrukcií, zateplenie všetkých fasádnych konštrukcií, zjednocujúce silikónové omietky...)... spôsob prepojenia nových konštrukcií s historickými... koordináciu prípravy obnovy s projektovou prípravou a predpísanými pamiatkovými výskumami a inými prieskumami.“

Vážený čitateľ si už možno v tomto bode začína uvedomovať, o aký veľký problém vlastne šlo. Z pôvodnej ruiny vzácneho hradného kaštieľa z hľadiska hmoty sa zachovalo ďaleko menej, než pred rekonštrukciou, komplet zanikla pôvodná historická dispozícia, z ktorej sa dal čítať jej účel. Súčasný hotel je teda z historického hľadiska novotvar zo železobetónu so zateplenými silikónovými omietkami postavený na historickej ruine.

To ma privádza k druhej časti problému – kultúrne povedomie a vzdelávanie. Mnoho ľudí pristupuje k rekonštrukciám pamiatok v duchu: radšej nech je to opravené akýmkoľvek spôsobom na akýkoľvek účel, než by sa to malo rozpadnúť / zostať ako zakonzervovaná ruina. Stačí, že to staro vyzerá, netreba, aby to bolo naozaj staré! Tento názor vnímam ako dôsledok ignorancie politických elít v kultúrnom a historickom vzdelávaní svojich občanov. Čo predsa robí pamiatku pamiatkou? Jej pôvodná hmota, dispozícia, účel, zachované pôvodné prvky svedčiace o živote a uvažovaní našich predkov, alebo historicky sa tváriaca fasáda zo silikónu so zateplením z polystyrénu, na ktorom sú lepidlom polepené industriálne vyrobené architektonické články zo štuky? Ak niekto súhlasí s druhou časťou vety, musí tiež prísť k uzáveru, že stačí, aby si všetci Slováci na svoje ani nie storočné zateplené domy dali ozdobné prvky bežné v gotike, renesancii či baroku, a hneď bývajú v starobylom historickom dome, ktorí si rovno môžu dať zapísať ako národnú kultúrnu pamiatku! To by sme hneď boli lídrami v počte pamiatok na celom celučičkom svete! Pokojne by k nám potom mohli chodiť odborníci z Číny, USA, či Talianska, aby videli, ako krásne sa dá starať o vlastnú minulosť!

Teraz trochu vážnejšie. V odborných kruhoch existuje niekoľko prístupov voči rekonštrukcii pamiatok. Jeden je za jej konzervovanie v aktuálne zachovanom stave, aby bolo možné stavbu naďalej skúmať a rozpoznať v nej pôvodnosť. Prípadné poškodenia by boli opravované čo možno najpôvodnejším historickým postupom. Druhou je prípadná dostavba (ak sa tým dá zabrániť ďalšiemu rozkladu) podľa historických metód. Áno, aj dnes vieme, ako sa kedysi stavali hrady i zámky, a vieme tento postup napodobniť takmer na nerozoznanie. Nikoho neprekvapí, že hlavnou črtou starých postupov je ručná práca prítomná v celom postupe. Vďaka tomu je, bohužiaľ, na dnešných „moderných“ dostavbách na prvý pohľad jasné, kde končí originálna ručná práca a začína lacná industriálna kópia.

Ekonómovia by sa v tomto bode mohli ozvať, že ručná práca trvá a je drahá, a vôbec to nie je finančne rentabilné. Tu by sme si mohli položiť jednoduchú otázku: stavali sa snáď budovy kedysi rýchlejšie? Netrvalo to náhodou roky až desaťročia, pričom sa na tieto stavby dívame ešte aj dnes? Kvalitná práca potrebuje čas. Veď ako hovorili naši predkovia: práca chvatná, málo platná. Možno sa teraz ľudia tešia z toho, ako vyzerajú mnohé moderné rekonštrukcie a ako rýchlo a (pomerne) lacno boli urobené, no opýtal sa niekto, v akom stave budú o sto rokov? Gotické katedrály stoja vyše päťsto rokov, podobne mnohé hrady napriek poškodeniam. Vydrží toľko aj ten súčasný moderný novotvar?

Na záver si položme otázku, komu sú načo vlastne dobré dostavby z moderných materiálov súčasnými postupmi? Ako dokážeme pochopiť pôvodnú stavbu, jej dejiny, účel, zmysel, ak pred sebou vidíme budovu s iným účelom a zo súčasných materiálov? Správne, jej historickosť a kultúrnosť bola týmto spôsobom nenávratne zničená. Práve preto je jedným z mojich hlavných cieľov kultúrne vzdelávanie, aby viac nedochádzalo k svojvoľnej likvidácii kultúrneho dedičstva.

Autor titulného obrázku: Rios – Vlastné dielo, CC BY-SA 4.0